Choď na obsah Choď na menu
 


Jedného dňa sa vrátim... 3. část

12. 1. 2009

www.youtube.com/watch

Sen zvláštnu podobu mává

keď ho chceš vychutnať do sýta

ten čo sa vždy len schovával

prichadza a teraz už na nič sa nepýtá

na těba hledí.

 

Viem, láska má vela podob

nechce sa ukázať zranená

moj sen však znamenal mnoho

smútok a nádej si chodili bez mena

zdalo sa mi že sa svet zbláznil.

 

Stál tam on a možno chcel byt mojim snom

stál s tym smelým pohladom

a možno hviezdy padali

keď moje oči plakali

možno mal ma velmi rád

len mi to nechcel dokázať

bál sa mi svoje srdce dať

chcel ho pred svetom ukrývat

 

Láska má vela podob

nechce sa ukázať zranená

moj sen však znamenal mnoho

smútok a nádej si chodili bez mena

zdalo sa mi že sa svet zbláznil.

 

Stál tam on a možno chcel byt mojim snom

stál s tým smelým pohladom

možno hviezdy padali

keď moje oči plakali

a možno mal ma velmi rád

len mi to nechcel dokázať

bál sa mi svoje srdce dať

 

 

Stál tam on a možno chcel byt mojim snom

stál s tým smelým pohladom

a možno hviezdy padali

keď moje oči plakali

možno mal ma velmi rád

len mi to nechcel dokázať

bál sa mi svoje srdce dať

chcel to pred svetom ukrývat

 

„Nie som sen, Susan. Som to naozaj rád,“ povedal potichu a pristúpil bližšie, aby jej vtisol letmý bozk na tvár.

„Ale ako... kde sa tu berieš?“ zvolala a bola taká zmätená, že nevedela, či jasať do radosti, besnieť od zlosti, alebo plakať od bolesti, ktorú v nej toto opätovné stretnutie vyvolalo.

„Poslal ma sem Otec Vianoc ako jeden vianočný darček,“ usmial sa a žmurkol pritom na Danielu, ktorá pozorne sledovala dianie okolo seba.

„Danka, bež do svojej izby, prosím,“ odohnala ju Susan a sama sa vybrala do kuchyne, aby si umyla ruky a konečne odložila varešku.

„Tehly už nie sú v móde?“ spýtal sa a ona po ňom vrhla nasupený  pohľad.

„vysvetlíš mi, čo tu robíš? Prečo si sa vrátil a prečo práve teraz?“ spýtala sa a hlas sa jej lámal. Bola rozpoltená medzi túžbou vraziť mu facku, a nie jednu, a vrhnúť sa k nemu, skryť sa v jeho náručí a rozplynúť sa v jeho bozkoch.

„Sľúbil som ti, že sa vrátim a ja svoje sľuby plním,“ odvetil a neochvejne stál, čakajúc, čo bude ďalej.

„Ale prečo teraz? Čakala som...“ skríkla zúfalo a otočila sa, zovrúc ruky okolo stola. Nechcela, aby videl jej slzy. Nechcela mu ukázať, ako to s ňou zamávalo, že ho znova vidí. Staré rany sa znova otvorili.

„Prečo si mi nepovedala, že spolu máme dcéru? Teda... je Daniela moja dcéra?“ spýtal sa, stojac tesne za ňou.

„Ak som ti to nepovedala ja, tak kto potom? A prečo by si mal veriť tomu, že je tvoja?“

„Stačí sa na ň u pozrieť...“

„Nie, Alan! Nie je tvoja, je to moja dcéra. Ty si sa o ňu nezaujímal, keď sa narodila a teraz je dosť neskoro, nemyslíš?“ zlosť, ktorú cítila ju na chvíľu premohla a ona prešla do protiútoku.

„Ako som sa mal zaujímať, keď som o nej nevedel? Keď som sa za tebou vrátil, bola si preč a nik nevedel, kde ťa mám hľadať. Tak ma neobviňuj z toho, že som sa nezaujímal,“ povedal pokojným, avšak ostrým tónom.

„Ako to myslíš, že si sa vrátil a že si o nej nevedel? Písala som ti predsa listy a ty si neodpovedal ani na jeden jediný!“

„Listy? Nikdy som žiaden nedostal, Susan. Ani nevieš, ako ma to vtedy mrzelo. Myslel som na teba každú chvíľu, každý deň a keď si nepísala ty, písal som ja, ale márne. A keď som ťa potom prišiel navštíviť, tvoja mama mi povedala, že nevie, kam si sa presťahovala,“ vysvetľoval.

„Čože? Mama? Ale... to nie je možné. Kedy to bolo?“ zmätok v jej hlave rástol stále viac, no zlosť mierená na Alana sa odrazu obrátila proti niekomu inému. Proti matke, o ktorej si myslela, že stojí na jej strane.

„Bolo to asi o 5 mesiacov neskôr, než sme sa videli naposledy. Skôr som naozaj nemohol. Tvoja mama mi vtedy povedala, že si odišla a neželáš si, aby som ťa hľadal. A hoci som dúfal, že mi aspoň raz napíšeš... poslúchol som ju a nechal ťa ísť svojou cestou. Myslel som, že o mňa nestojíš...“

„Ach bože... to nie je možné. Presťahovala som sa s Danielou len pred dvoma rokmi, dovtedy som bývala s mamou. Ale ak vravíš, že si mi písal... ach Alan, prečo to urobila? Tak veľmi som túžila po jedinom slovku od teba, či už v liste, alebo osobne. Chcela som, až sa ku mne vrátiš a je z nás rodina... taká, akú si Danka predstavuje,“ povzdychla si a tentoraz ju netrápilo, že vidí jej slzy. Jemne ich prstom zostrel a teraz, keď vedel, že ho nevyhodí, pobozkal ju.

„Odpusť, že som sa ťa vzdal tak ľahko. Ale teraz... ak mi dáš ešte šancu, chcel by som to napraviť,“ šepol jej do ucha, až sa zachvela.

„Ako?“

„Dovoľ mi zostať s vami. Chcem tu byť pre teba a Danielu... už nikdy sa vás nevzdám, keď som vás konečne našiel,“ sľúbil a jej tvár rozžiaril ten najkrajší úsmev, aký kedy videl.

„Budeme konečne rodina?“ spýtalo sa nadšene dievčatko, ktoré ich celú dobu tajne sledovalo.

Ona aj Alan spýtavo pozreli na Susan, ktorá pod váhou ich pohľadov nemala šancu uspieť s protestom.

„Áno, zlatko. Budeme konečne rodina,“ pritakala a v tej chvíli sa k nej Alan sklonil, aby ju odmenil tým najkrajším vianočným darčekom, aký si mohla priať.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:o)

(Tria, 13. 2. 2010 8:20)

Zabludila som na jednorazovky...a co tu nevidim
:-)
No Lucy...dat Sevy ako hlavnu postavu...hned na zaciatku s tym snehom som sa smiala a vedela si dokonale predstavit Sevy :-D
Krasnucka, zasnena jednorazovka...este by sa mi pacilo keby nikde v pivnici nasli stare listy, ktora jej matka schovala (bosorka jedna :-/ )
Az mi vybehla na konci slzicka nad takym romantickym happyendom... peknucke :-)

;-)

(soraki, 16. 1. 2009 10:34)

Nádherná povídečka. Kéž by to tak zafungovalo, co sevy? :-D
Třeba jednou...

pekne sa pomeriť...

(Efka, 14. 1. 2009 1:09)

...a potom si už len vychutnávať sladké ovocie zmieru :-D toto som mala presne na mysli, keď som ti písala koment k 2.časti tohto príbehu :-)
A hoci je to nereálny reál (alebo reálny nereál?) je to moooooc pekné, devušky, že si robíte navzájom radosť takýmto spôsobom - že sa obdarúvate peknými príbehmi :-) Len tak ďalej, aby sme mali z tých vašich vzajomných darčekov radosť aj my. :-D

Sevyku...

(Lucy, 12. 1. 2009 19:29)

já to číst znova nejdu, přeci jsem to četla a jen málokdy vykrádám vlastní povídky, to víš sama nejlíp :-D
No a k tomuhle jen dodám, že mi bylo ctí a potešením to napsat pro tebe... a jsem ráda, že se ti to líbilo