Choď na obsah Choď na menu
 


Jedného dňa sa vrátim... 2. část

12. 1. 2009

Rozhodla sa. Mal by to vedieť. Mal by vedieť, že jej na ňom záleží a že nechce, aby odišiel. Potrebuje však správny okamih, kedy mu povedať, že ho má rada. Za ten považovala plánovaný spoločný víkend pod stanmi v neďalekom lesíku, avšak veci sa vyvinuli inak, než plánovala.

Sedeli spolu pred stanom a v spoločnom objatí sledovali západ slnka. V jej modrých očiach sa odrážal lesk posledných slnečných lúčov a ona vedela, že ak to neurobí teraz, tak nikdy.

„Alan..“

„Susan...“ začali obaja naraz a ona sa musela pousmiať.

„Ty prvý,“ vyzvala ho a jeho objatie zosilnelo.

„V pondelok odchádzam,“ zamumlal potichu, a v tej chvíli jej srdce zamrelo. Tak predsa... nič preňho neznamená a ona mu tu chcela dať svoje srdce na dlani.

„Chcem, aby si vedela, že tie posledné dni s tebou... nechcem odísť a nepovedať ti, že... že... mám ťa rád, Susan a rád by som s tebou zostal, ale...“

„Nemusíš mi nič vysvetľovať, rozumiem,“ zamumlala a odtiahla sa od neho.

„Práveže nerozumieš. Nechcem odísť... nie bez teba,“ povedal a otočil ju k sebe, aby jej pozrel do očí.

„Spomínaš si, čo som ti vravel o tom filme, čo sa natáča v Londýne? Včera večer mi volal režisér, že má pre mňa rolu a ja... je to moja životná šanca, ale nečakal som, že príde teraz, keď som našiel teba,“ vysvetľoval a jeho tmavé oči boli naplnené smútkom. Susan pookriala. Slabo sa usmiala a natiahla ruku k jeho tvári.

„To je skvelé, že ti tú rolu dali. Som si istá, že budeš skvelý,“ povedala a snažila sa, aby jej hlas neznel príliš smutne. Videla mu na očiach, že ho to mrzí a to jej stačilo k tomu, aby nezvyšovala jeho výčitky.

„Myslíš? Možno by som sa na to mal vykašlať a našiel by som si niečo tu...“ začal, no ona ho miernym pokrútením hlavy zastavila. Slzy v očiach ju pálili, ale zakázala si plakať. Aspoň kým nebude sama so svojou bolesťou a sklamaním.

„Je to tvoj sen, Alan. Nevzdávaj sa ho kvôli mne. Sme spolu len chvíľu a ktovie, ako by to medzi nami vôbec bolo. Možno ak budeme chcieť, dostaneme ešte šancu na to, aby sme to zistili. Ale takáto šanca... tá by sa nemusela opakovať a ja by som si neodpustila, ak by si o ňu prišiel,“ dohovárala mu, hoci jej samotnej tie slová trhali srdce na márne kúsky.

„Chcem byť s tebou, Susan. Viem, že to znie bláznivo, keďže sa poznáme sotva dva mesiace, ale aj tak... povedz mi jediné... chceš, aby som sa ešte vrátil?“

„Chceš sa vrátiť?“ odpovedala mu otázkou a keď prikývol, schúlila sa opäť v jeho náručí a uistila ho: „Počkám na teba.“ Ich ruky sa preplietli a on sa k nej sklonil tak, aby mohol jej pery uväzniť vo vášnivom bozku.

„Vrátim sa, sľubujem.“

A v tú noc, keď spolu ležali v jednom stane... v tú noc sa ich láska naplnila.

www.youtube.com/watch

 

 

Byl krásný tvůj nápad dlaň vztáhnout, tmou tápat,

až se ústa střetnou v bodě líbání.

Já řekla, jsi v úzkých, já vzdám se své blůzky,

má barvu světlou a je v tmách snadno k poznání.

 

Jdeme tmou a bosí, dlaně lásku prosí,

buď tam, kde tě čekám, já znám.

Oči žárem tají, hvězdy jsou, kde mají,

jdem tam, kde je v lukách tráva měkká.

 

I další tvůj nápad byl krásný, začlo krápat

a tys mě přes to líbal v trávě dál.

Když přešla průtrž mračen, každý z nás byl krásně zmáčen

a přesto ve tvářích nám úsměv hrál.

 

Šli jsme bosky domů, cestou krásných hromů,

pak déšť dostal nápad, šel spát.

Město úsvit protkal, každý, kdo nás potkal,

moh číst, mám tě ráda, mám tě rád.

 

Byl krásný ten tvůj nápad, dlaně vztáhnout, ve tmě tápat,

až se ústa střetnou v bodě líbání.

 

Šli jsme bosky domů, cestou krásných hromů,

pak déšť dostal nápad, šel spát.

Město úsvit protkal, každý, kdo nás potkal,

moh číst, mám tě ráda, mám tě rád.

 

---------------------------------------------------------------------------------------------------

Pohodlne sa posadila na tmavomodrú rozkladaciu pohovku, položila hrnček s čajom na konferenčný stolík a natiahla sa pre ovládač na televízor. Vo chvíli, keď naskočil obraz na chvíľu oľutovala, že to urobila. Z televízie na ňu hľadel pár tmavých očí, ktoré tak dôverne poznala, no už takmer 9 rokov vídala len prostredníctvom obrazovky. Vtedy jej síce sľúbil, že sa vráti, ale nikdy viac o ňom nepočula. Teda... počuť o ňom samozrejme počula až príliš často. Alan sa stal známym a žiadaným hercom a ona z toho mala radosť. Teda, dnes už áno, ale pred časom... možno keby mu povedala, aby neodchádzal, alebo by šla s ním, ako ju žiadal, mohlo byť všetko inak. Avšak dnes už vie, že urobila dobre. Nechcela sa dočkať výčitiek za to, že mu zabránila v kariére, alebo aby ju po čase opustil, pretože jeho city k nej neboli také ako vravel. A to vlastne neboli... inak by sa vrátil. Očami zablúdila na poličku nad televíziou, kde bolo rozložených niekoľko fotiek v jednoduchých strieborných rámikoch. Boli to fotky jej najväčšieho pokladu, jej dcéry.

 

 

Fotky, zachytávajúce, ako jej dievčatko rástlo deň za dňom až do dnes, keď mala 8 rokov. Daniela bola pre ňu všetkým a len ona mohla zaplniť prázdne miesto po jej otcovi. Bola totiž Alanova. Tá jediná ich spoločná noc jej priniesla viac, než by si kedy pomyslela. Keď zistila, že je tehotná, dostala strach, ako to zvládne, ale našťastie sa mohla spoľahnúť na svoju mamu, ktorá jej bola vždy oporou. Kým Alan... neodpovedal na jediný jej list, neposlal jedinú pohľadnicu, ani raz sa nezastavil... Sprvu ho preklínala a nenávidela za to, že jej zamotal hlavu a potom len tak zmizol ako para nad hrncom. Ale potom... keď prvý krát držala v náručí ten malý uzlíček... drobný nosík a zaťaté pästičky jej drobčeka... v tej chvíli zahorela toľkou láskou k ich dieťati, že zatienila všetku nenávisť, ktorú k Alanovi nejaký čas cítila. Jej dievčatko bolo celým jej svetom, novým zmyslom života a ona zaň bola viac než vďačná.

Dvere obývačky sa odrazu rozleteli a dnu sa vrútil ten poklad, na ktorý práve myslela a na tvári sa jej usadil spokojný úsmev.

„Mami, mami, pozri čo som ti nakreslila!!!“ volalo dievčatko a hodilo sa mame do náručia.

„Ukáž!“ ozvala sa Susan a vzala si od dcéry obrázok. Bol na nej vianočný stromček a tri postavy.

„Toto som ja, toto ty a to je môj ocko. Napísala som Otcovi Vianoc, že si prajem, aby sa konečne vrátil a bol na Vianoce s nami. Príde, však?“ spýtala sa a uprela na mamu prosebný výraz. Susan zablúdila očami k obrazovke, kde práve Alan alias plukovník Brandon z filmu Rozum a cit vyznával lásku mladej krásnej herečke, čo stála po jeho boku. Spomenula si, ako krásne znelo, keď vyslovil jej meno, keď jej šepkal, ako ju ľúbi a priala si viac než čokoľvek iné, aby sa to vrátilo. Aby ju opäť držal v náručí, bozkával jej pery a chlácholil ju, keď sa jej niečo nepodarilo. Lenže pravdepodobnosť, že sa to stane teraz po rokoch, keď sa nej nevrátil hneď, bola mizivá. Natiahla sa k Daniele a objala ju.

„Myslím zlatko, že to budeme musieť zvládnuť bez neho. Nechcem, aby si bola smutná. Viem, že keby mohol, určite by prišiel,“ vravela potichu. Daniela len mlčky sedela vedľa nej.

„Kto je ten pán?“ spýtala sa odrazu.

„To je Alan Rickman, v tomto filme hrá jedného veľmi šarmantného muža,“ odvetila matka.

„Páči sa mi. Takého ocka by som chcela,“ povedala bezstarostne, no Susan sa zarazila.

„Máš pravdu, mohol by byť fajn ocko,“ zamumlala sama pre seba.

„Aj tebe sa páči, mami?“

„Prosím?“ otázka ju vytrhla zo zamyslenia. „Ach, samozrejme, že sa mi páči. Ale teraz už do postele, ty šidlo!“ popohnala ju a keď sa umyla a vyčistila si zúbky, uložila ju do postele a prečítala rozprávku na dobrú noc. Jej najobľúbenejšia bola Popoluška. Keď sama v ten večer zaspávala, myšlienkami opäť s Alanom, netušila, aký nápad sa zrodil v hlavičke jej dcéry.

 

Na nebi sa sťahovali husté mračná a sľubovali bohatú snehovú nádielku. Alan vykukol z okna, aby skontroloval, či je jeho auto už pripravené. Bol už takmer pri dverách, keď sa na chodbe objavila jeho asistentka Marta.

„Máš tu nejakú poštu, Alan. Vezmeš si to, alebo to mám vybaviť?“

„Ukáž, vezmem si to so sebou a ak by šlo o niečo súrne, dám ti vedieť. A ak by som sa neozval... tak prajem krásne Vianoce a oddýchni si trochu,“ rozlúčil sa s úsmevom.

„To hovorí ten pravý. Tak to hlavne s tými večierkami nepreháňaj a v poriadku sa vráť,“ vyprevádzala ho ako starostlivá matka svoje dieťa, keď ide do sveta na skusy.

Alan nasadol do auta, dal vodičovi potrebné inštrukcie a prezrel poštu, čo mu Marta dala. Medzi niekoľkými vianočnými pozdravmi od jeho kolegov a reklamných agentúr, s ktorými spolupracoval, tu bolo aj niekoľko listov od neznámych ľudí, zväčša fanúšikov. S úsmevom čítal čo mu ľudia píšu a telom sa mu rozlieval zvláštny pocit šťastia, ktorý pociťoval vždy, keď niekto ocenil jeho prácu.

V ruke mu zostal posledný list, nadpísaný zrejme detským rukopisom. Zvedavosť v ňom rástla a opatrne, aby neroztrhol obálku s obrázkom vianočného stromčeka, list otvoril a začal čítať.

Milý ujo Rickman,

Volám sa Daniela a mám 8 rokov. Maminka hovorí, že už som veľká slečna. Včera som v telke videla tvoj film. Neviem, ako sa volá, ale maminka vravela, že hráte veľmi šarmantného muža a že sa jej páčiš. Aj mne sa páčiš a povedala som maminke, že by som chcela ocka ako si ty. Môj ocko je niekde preč a ja som ho ešte nevidela. Chcela by so, aby bol s nami na Vianoce, ale maminka povedala, že nemôže prísť. Som z toho smutná. Aj maminka je smutná, ale smiala sa, keď ťa v telke videla.

Nechcem, aby bola maminka smutná a tak som ťa chcela poprosiť, či by si ju neprišiel navštíviť. Aj mňa. Bývame v Glasgow, v takom malom dome na konci limestreet. Prídeš? Poviem maminke, aby upiekla ten fajnový jablkový koláč.

Ak neprídeš, nemohol by si mi poslať aspoň svoju fotku? Povedala by som maminke, že sme kamaráti a že sa zastavíš inokedy, aby nebola smutná.

Posielam ti aj moju a maminkinu fotku, aby si nás poznal, keď prídeš. Ale ju spoznáš isto... má strááááááááášne dlhé vlasy a je moc pekná.

Tak teda ahoj ujo a budem sa tešiť, že prídeš. Danielka

Alanovu tvár zdobil úsmev od ucha k uchu, keď si prečítat tento úžasný list napísaný tak jednoducho, milo a úprimne od srdca. Síce nemohol splniť prosbu dievčatka, aby prišiel na návštevu, ale fotku s venovaním jej určite nezabudne poslať. Siahol do obálky, aby vytiahol spomínanú fotku, keď v tom mu zmrzol úsmev na perách.

www.youtube.com/watch

Chtěl bych být víc než přítel tvůj

Dej si říct a chvíli stůj

Kamarád mi schází čím dál víc

Víc než táta dá se říct

 

Byl to malý špunt ze sousedství

Co sám nabídnul mi své přátelství

Pro kuráž si nejspíš víckrát šel

A tak mi řek co říct mi chtěl

 

®: Chtěl bych být víc než přítel tvůj

Dej si říct a chvíli stůj

Kamarád mi schází čím dál víc

Víc než táta dá se říct

 

Měl svých osm let O dost míň než já

A ústa jak se patří výřečná

Kde mají být fousy neměl vůbec nic

A tak já jsem řekl to co mněl jsem říct

 

®: Koukej, koukej, já jsem chlap

o moc dřív mně přines čáp

tvou mámu znal jsem už jako kluk

a byl jsem jí tenkrát myslím fuk

 

Chvíli stál a pak si utřel nos

A jakoby v ten moment povyrostl

Teprv pak jsem pochopil bohužel

Co všechno vlastně říct co říct mi chtěl

 

®: Chtěl bych být víc než přítel tvůj

Dej si říct a chvíli stůj

Kamarád mi schází čím dál víc

Víc než táta dá se říct

 

Tenhle kluk měl nos stejný jako já

A podobný oči to poznat se dá

Tak šel sem zpátky svojí dlouhou pamětí

A všechno došlo mi to hned v zápětí

 

®: On svých osm let jen svou mámu znal

v nímž já se dřív jednou málem bral

jenže odjet někam právě musel jsem

a po návratu jsem jí potkal s kočárkem

 

®:Koukej koukej na můj nos

Podobný je tvému dost

Tak dej si říct a chvíli stůj

Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj

 

 

Na fotke, ktorú Alan v obálke našiel nebol nik iný, než Susan spolu s malým usmievavým dievčatkom, ktoré mu písalo tento list. Netušil, či o tom jej matka vie, ale to čo netuší Daniela je, že on Susan pozná. Nemal však pocit, že by dvakrát stála o jeho návštevu. Odkedy ju videl naposledy, ubehlo už takmer 9 rokov a hoci stále dúfal... nie, on pre ňu už zrejme neexistuje. Už nemyslí na to, ako s láskou šepkal jej meno, hladkal ju a bozkal, keď na neho hľadí v televízii. Už si nespomenie na to, ako veľmi ju miloval... len kvôli nej sa nikdy neoženil a nemal deti. Len kvôli nej... jednej jedinej, ktorej kedy patrilo jeho srdce. A ona... nevedel, či sa vydala, ale mala dieťa s iným. A pritom on by dal čokoľvek za to, môcť byť s ňou a mať vlastné dieťa... napríklad dcéru, akou je toto rozkošné dievčatko. Ešte raz pozrel na fotku a skúmavo sledoval každučkú črtu jej tváre, kým ho pravda neudrela do očí ako blesk z čistého neba. Ako to... to predsa nie je možné. Prečo mu to zatajila? Prečo mu nepovedala, že čaká jeho dieťa? Prečo pred ním utiekla? Áno, utiekla. Teraz jej zmiznutie videl v inom svetle, než vtedy, keď sa vrátil a nenašiel ju.

 

 

 

„Zmena plánu, John. Ideme do Glasgow,“ prikázal vodičovi a mohol vidieť jeho zmätený výraz odrážajúci sa v spätnom zrkadle.

 

 

 

„Ale pane, v Edinburgu...“ snažil sa oponovať.

 

 

 

„Povedal som Glasgow. V Edinburgu sa bezo mňa nezbláznia,“ zopakoval svoju požiadavku a keď John súhlasne prikývol, usadil sa pohodlne a znova dookola si čítal list od svojej dcéry. Nemal najmenšie pochybnosti, že je jeho a on jej splní jej vianočné želanie... bude s nimi na Vianoce. Samozrejme ak ho Susan nevyhodí skôr, než stihne čokoľvek povedať.

 

 

 

Asi po troch hodinách cesty bol konečne na mieste a on vystúpil z auta pred domom, ktorý mu Daniela opísala. Už sa zmrákalo a v dome sa svietilo. Skrz okno mohol vidieť siluetu ženy, ktorá sa zvŕtala v kuchyni. Už už sa chystal vykročiť k dverám, keď sa k nemu od bránky blížilo dievčatko. Vďaka fotke, ktorú hypnotizoval pohľadom posledné tri hodiny vedel, že je to ona.

 

 

 

„Ty musíš byť Daniela,“ skonštatoval a ona horlivo prikývla na súhlas.

 

 

 

„Už som myslela, že neprídeš,“ odpovedala a chytila ho za ruku, vedúc ho k domu. „Maminka bude prekvapená, uvidíš. Bude rada, že si prišiel,“ žvatlala radostne.

 

 

 

„Danielka, prosím, počkaj,“ snažil sa ju zastaviť, no tá už otvárala dvere a volala na mamu.

 

 

 

„Mamíííííííííí, máme návštevu. Je tu ten ujo, čo sa ti páčil v telke,“ volala a on počul náhlivé kroky blížiace sa k nim. Vyzerala rovnako úchvatne, ako keď ju videl prvý krát oháńať sa taškou len s tým rozdielom, že teraz držala v ruke varešku a na tvári mala kúsky zemiakového šalátu.

 

 

 

„Ahoj, Susan,“ pozdravil s nesmelým úsmevom a čakal, kým prejde ten prvotný šok, ktorý jej pripravil.

 

 

 

„Alan? Čo... čo tu robíš? To sa mi snáď len smíva...“ jachtala.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

to by bolo, keby bolo...

(Efka, 14. 1. 2009 0:58)

...naozaj, že? Ani neviem, či to tu môžem napísať, aby som nedostala világoš od ostatných ctiteliek Alana, ale... dopriala by som ti takýto kúsok "reality" :-D hlavne tej, čo nasleduje teraz :-D